To je dôvod, prečo ubližujeme tým, ktorých milujeme
Nechceme ich vidieť naštvaných. Nechceme byť dôvodom, prečo majú slzy v očiach. Ale niekedy je zlomenie srdca jediný spôsob, ako ich zachrániť; ich srdcia a naše vlastné. Myslíme si, že naše srdce dokáže ten úder prežiť a ony chvíľu znášajú bolesť. Ale potom to nakoniec ublíži nám viac ako im.
ako nájsť svoje mamy robertek
Ublížili sme iným ľuďom, aby sme ublížili sebe.
Lámanie sŕdc sa niekedy javí ako správna vec. Malá prestávka. Nie celá. Pretože niekde v zadnej časti našej mysle vidíme, že tento zlom bude oveľa ľahší, ak sa prinesie teraz, ako keď sa stane nevyhnutelným. Bolí to len viac neskôr. A aby sme zachránili ostatných bolesťou, o ktorej si myslíme, že ju predvídame, nakoniec spôsobíme bolesť tam, kde to vôbec nebolo potrebné.
Naša myseľ a srdce nám hovoria, že toto je jediná cesta z biedy, ktorá čaká. Že súčasná bolesť zmierni úder ranenia, ktoré má prísť. Ale myslím si, že klameme iba samých seba.
Teraz to bolí a bude to bolieť potom. Možno to nebude bolieť rovnako, ale bude to bolieť. A druhy zranení, ktorým ubližujeme; zamieňame ich s tým, že sú na rovnakej úrovni. Ako by to bola nejaká rasa, kto sa najskôr zraní. A kto dostane cenu. Cena bola iba zranenejšia.
Máme pocit, akoby sme ich zachraňovali. Je to možnosť, ktorá sa zdá byť priťahovanejšia a spravodlivejšia. Myslíme iba na budúcnosť a zabúdame, že súčasnosť sa musí žiť. Že je teraz čas, keď to, čo robíme, ovplyvňuje to, ako sa teraz cítime. My ako ľudia sa toľko vyvíjame. Naša schopnosť viery v náš vývoj nám však bráni v tom, aby sme videli, že to, čo teraz vieme, nemusí byť to, čo neskôr potrebujeme. Táto slepá viera v našu falošnú ďalekozrakosť nás vedie k tomu, čo robíme, o čom si myslíme, že je správne. Takže sme ľuďom v živote ublížili.
Myslíme si, že je oprávnené, aby sme boli takí, akí sme práve teraz. Ale všetci vieme, koho v tomto prípade klameme. Je to naše vlastné ja. Možno si myslíme, že je to skratka na pomoc tomu druhému. A niekedy im možno tým pomáhame. Možno máme pravdu. Možno sa mýlime. Ale pokračujeme a urobíme to tak ako tak. Možno sú v poriadku. Možno nie sme.
Trávime toľko času riešením konfliktu „čo keď“ v našich životoch. A tu si potom myslíme, čo keby sme im neublížili? Čo keby sme udržali srdce v bezpečí a zdravé? Čo ak by srdcia nemali byť zlomené? Čo keby z rozpadu takto nič nevyplynulo? Čo keby sa celá táto bolesť mala skončiť márne? Urobili by sme stále to, čo veríme, že musíme urobiť?
nedovoľte, aby pýcha prekážala v úvodzovkách
Nikdy to nemôžeme vedieť, pokiaľ sme to neurobili, však? Ale čo keby sme to nikdy neurobili? Boli by naše srdcia stále v bezpečí? Možno. Možno nie.
Ale pokračujeme a urobíme to tak ako tak.